Voda. Práve na nej môžeme najzreteľnejšie vidieť dôsledky klimatickej krízy. Pokiaľ ide o vodu, Poľsko je jednou z najchudobnejších krajín Európskej únie. V dôsledku vysušovania mokradí v druhej polovici 20. storočia a regulácie riek je zadržiavanie vody v Poľsku nedostatočné.

Pri pohľade na veľké rieky nám často unikajú tie najmenšie, ktorých vody tečú v korytách tých najväčších. Jednou z takýchto riek je Żeleźnikowski Potok. Je dlhá iba 7 km. Pramení v Sądeckých Beskydách a svoj tok končí v rieke Poprad, s ktorou sa vlieva do Dunajca, s ním do Visly a ďalej do Baltského mora. Počiatočný tok sa začína v lesnatých horách, kde vyteká ako malý pramienok a pomaly, tečúc smerom nadol, rastie a zväčšuje sa. Prítomnosť tejto riečky na mapách je symbolická a obmedzuje sa na nakreslenú tenkú modrú čiaru. Na satelitných snímkach prezrádza svoju prítomnosť len prostredníctvom vegetácie rastúcej pozdĺž nej.

„Ekologická kríza je predovšetkým krízou predstavivosti," napísal Lawrence Buell. Ľudia sa zriekajú informácií o klimatickej kríze a myslia si, že je to problém vzdialených oblastí sveta, ktoré sú zaplavené alebo vyľudnené. Zdá sa, že si nevšímame, ako blízko sme viditeľným dôsledkom a problémom súvisiacim s klimatickou krízou. Výskumy síce hovoria, že strašenie ľudí blížiacou sa apokalypsou je kontraproduktívne. Avšak namiesto toho, aby sa ľudia zaujímali o to, ako pomôcť a čo môžu urobiť, predpokladajú, že keď už bude po všetkom, nemôžeme nič urobiť. To vedie k apatii a popieraniu vlastnej zodpovednosti v tejto veci. Na základe týchto dvoch predpokladov som sa rozhodol prijať inú stratégiu ako ukazovať hrozbu, ktorá nad nami visí. Počas mojich ciest pozdĺž tejto riečky som sa rozhodol prezentovať ju ako príklad toho, čo zatiaľ ešte máme, no nevieme, na ako dlho. Mojím cieľom je podnietiť predstavivosť divákov, a to nielen z hľadiska hrozieb, ale aj príležitostí.