Nemusíte vôbec patriť do svojej pôvodnej rodiny. Geneticky sa síce so svojou biologickou rodinou zhodujete, ale temperamentom môžete patriť do inej skupiny ľudí. Alebo môžete do svojej rodiny patriť formálne, no vaša duša vyskočí, rozbehne sa po ceste a je nenásytne šťastná, keď môže chrúmať duchovné koláčiky niekde inde. (Clarissa Pinkola Estés Ph.D.) Kde sa nachádza môj skutočný domov? Kde rodina, do ktorej patrím? Pýtam sa kde, no má to byť konkrétne miesto? Je ním moje rodné mesto/dedina, alebo všetky miesta, v ktorých som bývala? Čo ak sú ním – tým domovom vysnívaným – v skutočnosti nejaké osoby? Konkrétni ľudia a ten pocit pri nich je domovom. Môžu na čas odísť, môžu sa vrátiť, náš domov sa pohybuje, to obmieňanie je repetitívne, upokojujúce. Domov sa pohybuje a ja som nútená pohybovať sa s ním. Bez pohybu by som zostávala na mieste, kde sa cítim odcudzene a nepokojne. Miesto, ktoré ma prijalo, sa tak stáva miestom, ktoré ma núti odísť. Tak kladiem samej sebe znova tú cyklickú otázku: Kde mám svoj domov? Ktorým smerom sa k nemu mám vydať? A kedy sa k nemu mám vydať? Budem navždy nútená sa za nim presúvať, alebo nastane moment, kedy nájdeme pevný domov na jednom mieste?