Vždy som rád chodil pešo a niesol si spanie aj jedlo na chrbte. Bola to zábava. Počas pandémie sa však z toho stala akási nutnosť, forma slobody a najbezpečnejší spôsob cestovania. Teraz si už neviem predstaviť cestovať inak. S Danom sme nachodili skoro 1000 kilometrov po európskych diaľkových trasách. Pomalé tempo chôdze umožňuje človek poznávať krajinu pomalšie, detailnejšie, intímnejšie. Pri chôdzi sa rytmus dňa kompletne mení. Pútnik sa totiž musí zaoberať elementárnymi existenčnými otázkami: čo budem jesť? kde je najbližší zdroj pitnej vody? kde dnes zložím hlavu? neblúdim? Človek sa odtrháva od nehmotného virtuálna a mnohých umelých problémov, ktorými sa vo svojom živote trápi. Chôdza je forma meditácie, privádza späť k hmotnej každodennosti a k základným existenčným otázkam.